Cintorín Rozália

Cintorín Rozália je dodnes funkčným pohrebným miestom Košíc predstavujúcim ojedinelý súbor funerálnych stavieb a náhrobníkov reprezentujúcich vývoj architektonicko-historických a umelecko-historických foriem 19. storočia a prvej tretiny 20. storočia, porovnateľný napr. s typom cintorína sv. Ondreja v Bratislave. Význam miesta doplňuje južne od cintorína situovaná košická Kalvária. Umiestnením na lokalite vysunutej z historického jadra smerom na severozápad, na východne klopenom svahu historického miesta tzv. Červeného brehu, zodpovedal cintorín aj hygienickým tendenciám 19. storočia – odstraňovania a rušenia starších cintorínov v centrách miest.
Cintorín vznikol pôvodne ako lokálny v 18. storočí, po veľkej morovej epidémii v Košiciach v rokoch 1709 – 1710 okolo prvej stavby cintorína - morovej votívnej kaplnky, zasvätenej patrónke proti moru sv. Rozálii (dokončená v roku 1715). Pri barokovej centrále kaplnky svätej Rozálie sa začalo pochovávať len postupne, prvým pochovaným bol v roku 1764 pustovník František Penner. Bola tu aj pustovňa sv. Ladislava, o kaplnku sa starali eremiti od sv. Rozálie, doložení od roku 1736 až do roku 1831. Počas 18. storočia bolo okolie kaplnky sv. Rozálie miestom posledného odpočinku pustovníkov – eremitov a zomrelých z okolia, v prvej polovici 19. storočia sa počet pochovaných mierne zvyšuje, objavujú sa aj prvé pohreby príslušníkov šľachty z mesta. V druhej polovici 19. storočia bolo pôvodne katolícke rituálne a pustovnícke miesto vyňaté spod správy katolíkov a začali sa tu pochovávať príslušníci rôznych vierovyznaní. Aj vďaka tejto zmene sa stal cintorín vyhľadávaným a prestížnym pohrebným miestom bohatého košického meštianstva: najmä významných košických meštianských rodín, vojenských funkcionárov, podnikateľov, vrstvy meštianskej inteligencie (profesori, doktori, umelci, právnici), predstaviteľov mestskej správy, či ojedinelejšie vysokej šľachty. Rodiny si stavali reprezentatívne, architektonicky bohato stvárnené hrobky a náhrobníky v rozličných štýlových variantách 19. st. a prvej tretiny 20. st.: najprv klasicistické náhrobky jednoduchých kubických foriem a hrobky ako citácie zmenšených antických chrámikov, neskôr hrobky stvárnené v neogotickom štýle podmienenom aj príkladom prebiehajúceho reštaurovania gotického košického dómu, cez bohaté eklektické variácie slohu. Výstavba veľkej skupiny secesno-eklektických a secesných pohrebných kaplniek a náhrobkov signalizuje vrcholiacu obľúbenosť cintorína na prelome storočí. Už v menšej miere je zastúpená modernistická štýlová vrstva a nakoniec len ojedinele sú zastúpené kvalitné funkcionalistické hrobky. Pohrebné kaplnky a náhrobky tohto pamiatkovo chráneného súboru cintorína majú výrazné architektonické a umelecké kvality ako svedkovia dobového vývoja štýlu, no ako je časté v prípade funerálnych realizácií, objavuje sa tu aj výrazné štýlové omeškávanie oproti ostatnému vývoju, s dlhým pretrvávaním a zaužívaním už raz prijatých foriem a formálnych prvkov. Príkladov je na cintoríne mnoho: napr. značne oneskorený prejav neorománskeho štýlu v hrobke rodiny Déri, postavenej ako zdrobnelina románskeho chrámu, vo fasáde s citáciou románskeho ústupkového portálu, okolo roku 1923, stavby klasicistických hrobiek rodiny Károly Pürstingera (r. 1885) či Józsefa Altha s manželkou (r. 1890) z konca 19. storočia či neskorý eklektizmus „mauzólea“ Júliusa Répászkeho z roku 1915, vyznievanie eklektizmu a secesie dlho do 20. storočia v mnohých stavbách hrobiek a pod.
Pohrebné kaplnky majú typologicky dva základné druhy – s pochovanými umiestnenými v podzemnej krypte, najmä v honosnejších stavbách, kde horná časť slúžila aj liturgii (kaplnka rodiny Bayer), alebo pochovanými priamo v nadzemnej časti hrobky. Množstvo náhrobníkov má rôznorodé tvarové riešenia: formy stél, pylónov, obeliskov, sarkofágového náhrobku, stĺpového náhrobku (aj „zlomený“ stĺp), liatinové kríže, sochárskeho náhrobku aj špecifický regionálne podmienený výskyt tzv. „fiálového“ náhrobku.
Postaveniu prvých väčších stavieb hrobiek na cintoríne v štýlovej móde klasicizmu predchádzalo použitie klasicistických náhrobkov v pylónovej forme v súbore náhrobníkov z prvej polovice 19. storočia: o.i. trojpylónového náhrobku Emilie Neyder-Malberg z roku 1823 či jednoduchého pylónového náhrobku Johanna Wögerera z roku 1847. Medzi klasicistickými hrobkami čerpajúcimi formálne z architektonickej predlohy antického chrámu, bola prvou z radu antikizujúcich hrobiek na cintoríne v roku 1860 postavená hrobka šľachtického rodu Zsigmond-Fülop, podobná hrobka šľachtickej rodiny Aranyossy Forbászi bola postavená však pravdepodobne až na konci 19. storočia.
Štýlové variácie romantizmu, časovo nasledujúceho, no i prekrývajúceho sa s klasicistickými realizáciami, sú reprezentované viacerými rozmernejšími neogotickými stavbami na cintoríne, predovšetkým dominantným objektom cintorína: pohrebnej kaplnky rodiny Bayer z roku 1871, v tvare jednolodného kostolíka s bohatým neogotickým tvaroslovím. Stavbu kaplnky dozoroval Viktor Myskovszky, reštaurovaná bola už v roku 1885 Vilmosom Frödem, stavbyvedúcim prestavby košického dómu, čo poukazuje aj na možný inšpiračný domáci zdroj tejto variácie neogotiky. Iné inšpirácie, súvisiace pravdepodobne s anglickým šľachtickým prostredím, prostredníctvom spoločenských stykov staviteľa hrobky – šľachtického rodu Desewffy, predstavuje ich hrobka postavená v roku 1856, ako pomerne skoré slohové uplatnenie princípov neogotiky s preberaním vzorov anglickej proviniencie na našom území. Už neskorší prejav neogotiky na cintoríne z konca 19. storočia predstavuje hrobka rodiny Várady-Szakmáry.
Vplyv dobového reštaurovania gotického košického dómu počas 19. storočia na viaceré realizácie cintorína dokazuje aj druhotné použitie pôvodných gotických kameňov z Dómu sv. Alžbety, vyradených pri jeho reštaurovaní. Gotické články sú dosadené do nového kontextu prejavov neogotiky – vo forme romantického fragmentu: napr. pre „fiálový“ náhrobník manželky Jozsefa Loozsa (okolo r. 1939) či náhrobník Viktora Wiesmollera (okolo r. 1908) sú použité autentické gotické články fiál, časti fiál tvoria podstavce pre liatinové kríže náhrobníkov rehoľníkov prepošta Medveczkého (r.1917) a opáta Krajnika (r.1918).
Romantizujúci stĺpový náhrobok vo forme fragmentu zlomených klasických stĺpov majú náhrobky pre rodiny Novelly a Markó (okolo 1882).
Z veľkej skupiny historizujúcich a eklektických stavieb vyniká veľkosťou a úrovňou spracovania celku i detailov neskorá eklektická centrálna stavba tzv. mauzólea Júliusa Répászkeho s manželkou, košického staviteľa a architekta, postavená okolo r. 1915, no spomínaná aj v r. 1925 (Wick, 1928). Variácie neorenesančného štýlu reprezentuje bloková prízemná hrobka rodiny Haltenberger z roku 1879 – evokujúca predstavu fasády prízemného obytného domu s oknami a s centrálnym dverným otvorom. Príbuznú, v cintoríne častú, mohutnú blokovú formu hrobky s nadzemnou pohrebnou komorou predstavuje aj hrobka rodiny staviteľov Jakabovcov (okolo r. 1903) v neoklasicistickom štýlovom prevedení. Oproti ťažkým blokovým stavbám je výnimočná ľahká baldáchýnová architektúra hrobky rodiny Hegedüs (okolo r. 1883) ako jediný príklad architektúry s otvorenou stavebnou štruktúrou na cintoríne.
Secesné hrobky zastúpené na cintoríne nepredstavujú vývojový skok, ale plynulý prechod od eklektizmu ku secesii. Typická pre množstvo stavieb postavených okolo prelomu 19. a 20. storočia je bohatá a zdobná štýlová zmes eklektizmu a secesie: napr. hrobka rodiny Csubernáth (okolo 1905), Martoncsik (okolo 1909), hrobka rodiny Marton (po r. 1900), hrobka rodiny Nándora Kühlmanna (asi 20-te roky 20. stor.). Secesné štýlové zdroje sú čitateľnejšie pri stavbe hrobky rodiny Csitó, postavenej v špecifickej tunelovej stavebnej forme, iným skôr plasticky secesným architektonickým cítením sa vyznačuje hrobka rodiny Vaskor (asi 20-te roky 20 st.) s organicky a mäkko tvarovaným obrysom stavebnej hmoty. Za najčistejší prejav secesného staviteľstva s prvkami secesie viedenskej proviniencie na cintoríne je pokladaná hrobka rodiny Károly Korányiho, postavená pravdepodobne v roku 1903. Blokovosť tunelového typu hrobky je doplnená vegetabilnou plastickou výzdobou naturalistických rozetových úponkov na fasáde.
Secesné ladenie cintorína doplňujú sochárske náhrobky od regionálneho sochára Paula E. Fiedlera, ktorý vytvoril secesné sochy pre náhrobky Adolfa Megaya s manželkou (okolo 1910), Károlyho Fiedlera s manželkou (r.1911) alebo neskôr náhrobok Szilárda Fiedlera s manželkou (okolo r. 1925) už v modernistickom sochárskom názore. Moderna priniesla do prostredia cintorína niektoré realizácie typické prebratím zaužívanej konštrukčnej schémy antických chrámikov, zjednodušených však v modernistickom výraze s nezdobenými umelokamennými povrchmi, predovšetkým v dvoch hrobkách: rodiny Mildner (r. 1929) a rodiny Mózer (r. 1928) signovanými staviteľom Miklosom Schestagom a kamenárom L. Di Valentinom. Hranolovitá bezozdobná hrobka rodiny Krčméry s centrálne situovaným vstupom z roku 1936 bola navrhnutá architektom E. Gottesmannom a realizoval ju tiež L. Di Valentin, no ojedinelá funkcionalistická realizácia hrobky rodín Nedelco a Klimko (okolo 1937) tvorená kubickou hmotou s dovnútra zasunutou presklenou fasádou hrobky je dielom významného autora regionálnej moderny a funkcionalizmu – košického architekta Ľudovíta Oelschlägera,
Tieto stavby uzatvárajú stavebný a štýlový vývoj cintorína. Cintorín sa stal počas tohoto vývoja príkladom osobitného hodnotného celku atomizovaného do množstva stavieb reprezentujúcich rôznorodosť a originalitu variácií stavebných štýlov 19. a 20. storočia, ako vzácny umelecko-historický dokument ich mnohosti.
K zmene v množstve pochovávaných a k postupnému ustaniu stavebnej činnosti na cintoríne došlo po otvorení nového verejného cintorína pri ceste do Barce v roku 1889. Napriek tomu ide však o dodnes obľúbený a funkčný cintorín, ktorý zachoval svoje funkčné poslanie nepretržite od 18. storočia podnes.
 [ZL]