Trón milosti

Skupina, dnes sekundárne umiestnená v nike predely staršieho Oltára sv. Kataríny a Barbory v Kostole sv. Egídia, sa nezachovala vo svojej úplnosti. Z dôležitých súčastí chýba predovšetkým holubica Ducha svätého, tak isto sa z dosiaľ známych údajov nedá rekonštruovať ani jej pôvodné umiestnenie.
Súsošie tvorí Boh Otec sediaci na tróne, po svojej ľavici drží nevládne telo Krista. Trón sa otvára akoby perspektívne znázornenými bočnicami, nízka podesta dvojici postáv vytvára priestor na „vykročenie“ v ústrety divákovi. Práve z tohto motívu, umocneného premyslenou „choreografiou“ pohybu oboch figúr sa dá dedukovať aj funkcia súsošia: ako devocionálny predmet bolo určené na meditatívne vnímanie, založené na vizuálnom zážitku prítomnosti Krista po boku Boha Otca. Preto Otec korpus nielen drží, lež priam ho k podobnému vnímaniu ponúka. Kým jeho sediaca postava je, okrem hlavy a bosých nôh, zahalená do mohutného zlatého plášťa, ktorého pokrčený dominantný záhyb sa v esovitej krivke prelína popred telo, Kristus je nahý; len bedrové rúško zakrýva jeho pohlavie. Je relatívne neprirodzene opretý o pozadie trónu, váha jeho predkloneného tela akoby naozaj spočívala v rukách Otca. Spod tŕňovej koruny mu po tvári stekajú prúdy krvi, ešte viac sú zvýraznené pri všetkých piatich ranách. Keďže tie na rukách stiekli z dlaní po predlaktiach a ramenách, pomerne dobre zachovaná polychrómia sochy sugestívnym spôsobom zachytáva Krista akoby bezprostredne po sňatí z kríža. Okrem toho k tejto drastickej dramaturgii patrí štruktúra modrých žíl na nohách i na rukách, niektoré z nich dokonca vystupujú v miernom reliéfe. Všetky tieto znaky spolu s vlastnou ikonografiou podporujú predpoklad o primárnom vnímaní skulptúry z bezprostrednej blízkosti.
Samotná ikonografia sv. Trojice vo verzii bardejovskej sochy je výsledkom syntézy viacerých ikonografických tradícií. Tou základnou je tzv. Trón milosti (nem. Gnadenstuhl), ktorý však znázorňoval tróniaceho Boha Otca s krucifixom pred telom – v takejto podobe ho poznáme napríklad v tympanóne jedného z portálov Dómu sv. Martina v Bratislave. K modifikácii, pri ktorej sa korpus Krista dostáva priamo do rúk Otca prišlo približne okolo roku 1410 vo francúzskom maliarstve pod silným vplyvom kultu eucharistie; určujúcim podnetom v stredoeurópskom umení bolo zároveň rozšírenie ikonografie Piety – Panny Márie oplakávajúcej svojho syna. Preto sú niektoré zo skupín sv. Trojice v 15. a na počiatku 16. storočia štylizované podobne ako neskorogotické piety, niekedy sú dokonca odbornou literatúrou nazývané Pieta patris. Okrem bardejovského súsošia je podobne sformulovaný reliéf z raného 16. storočia zachovaný z Polomy (dnes v Slovenskej národnej galérii Bratislava, P 2262), kde takisto chýba holubica Ducha svätého, sama dvojica však je prezentovaná dvoma anjelmi.
O objednávateľovi bardejovského súsošia zatiaľ nevieme nič. Indíciou k pomerne skorej miestnej proveniencii však môže byť kovotlač z roku 1473 v Bardejovskej mestskej knihe (Bardejov, Šarišské múzeum), kde sa kompozícia Trónu milosti objavuje v porovnateľnej verzii a mohla teda na mieste poslúžiť ako inšpirácia pre skulptúru.
 [DB]