O projekte | Kontakt na nás | Užitočné linky | Sitemap | English
Chronologický prehľadKapitoly z dejín umeniaRegistre

Gemerská stredoveká architektúra


Najstaršie stavby zachované na území Gemera a Malohontu, kláštorné kostoly v Lipovníku a Rimavských Janovciach, pochádzajú z prelomu 12. a 13. storočia. Stavebná tradícia tohto regiónu však bezpochyby siahala hlbšie. Územie dnešného Gemera bolo od počiatku súčasťou Uhorského kráľovstva. Najneskôr začiatkom 12. storočia vznikol Gemerský komitát a v tom období mal byť členom cirkevného zboru Ostrihomského arcibiskupa aj gemerský archidiakon, poverený kontrolou farností (Fügedi). Takýto vývoj muselo sprevádzať jednak budovanie obranného systému – hradov a jednak úsilie zahusťovať farskú sieť so svojimi kostolmi. Nevieme však nič bližšie o intenzite stavebnej činnosti v tomto období, ani o charaktere architektúry. Pred 13. storočím môžeme spoľahlivo hovoriť o existencii iba jedného významného, dnes však zaniknutého, hradného objektu – komitátneho hradu Gemer, prvý krát spomínaného v Anonymovej kronike z obdobia okolo roku 1210.
S výnimkou Gemerského hradu sa ostatné hrady, menšie stredoveké panské sídla a obranné objekty spájajú až s obdobím 13. – 14. storočia (Jelšava, Krásna Hôrka, Plešivec, Šivetice, Rákoš, Brzotín, Veľký Blh, Silická Jablonica, Jelšavská Teplica), či až s 15. storočím (Štítnik; Rožňava). Keďže sú však doložené iba písomnými prameňmi alebo útržkovitými archeologickými nálezmi, nevieme bližšie rekonštruovať ich architektonickú podobu. Problematika gemerskej stredovekej architektúry sa tak do značnej miery zužuje na problematiku sakrálnej architektúry – kostolov.
Na prelome 12. a 13. storočia, keď vznikli stavby v Lipovníku a Rimavských Janovciach (pokiaľ je naše datovanie na základe súčasných poznatkov správne), sa na území stredovekého Uhorska rozvíjala mnohotvárna staviteľská činnosť absorbujúca rôznorodé podnety. Obidva gemerské kláštorné kostoly, o ktorých však v dôsledku neskorších prestavieb máme iba čiastkovú predstavu, reprezentovali skôr jej konzervatívnejšiu vrstvu. Boli to menšie stavby budované zrejme pre neveľkú kláštornú komunitu. Aj v prípade dispozície, aj v prípade tvaroslovia (treba však zdôrazniť, že zachovaného iba v zlomkoch) čerpali z dávnejšie známych riešení a všeobecne používaných motívov. V miestnych podmienkach ale mohli tieto kláštory zohrať úlohu lokálnych stavebných centier, ktorých vplyv prispel k rozšíreniu a udomácneniu neskororománskeho architektonického tvaroslovia aj na menších vidieckych stavbách. Najmä v prípade lepšie zachovaného kostola v Rimavských Janovciach otvoril nedávny stavebno-historický výskum otázku jeho možného vplyvu na románsku architektúru Gemera, Malohontu a Novohradu. 
V priebehu 13. a najmä 14. storočia pribúdajú doklady o stavebnej činnosti či už v podobe písomných správ (obec Gemer – kostol doložený pred 1263, Drienčany) alebo zachovaných stavieb. Ide takmer výlučne o vidiecke kostoly, ktorých základnú dispozíciu pozdĺžneho jednolodia variovala výstavba veže (napr. vstavaná západná veža kostola v Gemerskom Jablonci), alebo omnoho častejšie jej absencia, či tvar východného presbytéria.
Staršiu, ešte neskororománsku vrstvu reprezentujú kostoly s predĺženou polkruhovou apsidou (Rákoš) a s pravouhlým chórom vloženým medzi loď a apsidu (Gemerský Jablonec, Petrovce). Pôvodnú dispozíciu viacerých stavieb nepoznáme v úplnosti, keďže boli prestavané a ich neskororománsky pôvod dokladajú iba časti prvotnej architektúry, ako napr. veža so združenými oknami v Ochtinej, či južný portál a časť obvodového muriva s triumfálnym oblúkom v Novej (predtým Kostolnej) Bašte. Mimoriadne postavenie medzi týmito stavbami vybudovanými snáď ešte v prvej polovici 13. storočia má tehlová rotunda v Šiveticiach. Výskum zatiaľ spoľahlivo nepotvrdil, či bola vo svojej dobe jedinou, nám známou centrálnou stavbou regiónu, alebo je s ňou súčasná aj rotunda v neďalekých Prihradzanoch. Šivetická rotunda spolu s ďalšími stavbami (Petrovce, Rimavské Janovce) otvára tiež otázku výskytu tehlovej architektúry. Je možné, že i v Malohonte a na Gemeri, podobne ako v iných, najmä južných regiónoch Slovenska, mala podstatnejšie zastúpenie, ako sa dosiaľ predpokladalo. Červená pálená tehla bola pritom využívaná nielen ako alternatívny stavebný materiál kameňa (či už lomového alebo opracovaných kvádrov), ale aj ako výrazový prostriedok, keď exteriérové steny týchto stavieb zostávali neomietnuté. 
V priebehu 13. storočia, a to najmä v jeho druhej polovici, sa zrejme postupne presadil typ jednoloďového kostola s pravouhlým presbytériom, ktorý sa udržal v obľube aj v 14. storočí. Častý výskyt pravouhlých presbytérií bol na Gemeri, tak ako aj v iných regiónoch (Spiš, Liptov, Turiec) zrejme podmienený možnosťou zaklenúť ich priestory konštrukčnou a štýlovou „novinkou“ – krížovou rebrovou klenbou, ktorej sa prispôsobili aj zaužívané ikonografické schémy nástenných malieb. Na Gemeri ale prekvapuje, že sa s týmto dispozičným typom spája v pomerne neskorej dobe tiež archaická forma valeného zaklenutia (Rakovnica, Kyjatice). Typologický repertoár doplnili v 14. storočí polygonálne presbytériá, ktoré vznikali častokrát prestavbou starších objektov (Ochtiná).
Charakteristickou črtou tejto gemerskej vidieckej architektúry je jednoznačná prevaha murárskych techník a nevýrazné zastúpenie kameňosochárskych prác. Murárske techniky našli uplatnenie aj pri zhotovovaní architektonických detailov, teda tam, kde sa obvykle k slovu dostávali kameňosochári (napr. portál rotundy v Šiveticiach, rímsa v apside zaniknutého kostola v Petrovciach). Pokiaľ sa aj kameňosochárske detaily objavujú, sú v mnohých prípadoch obmedzené na jednoduchú, rustikalizovanú formu, ktorá nemá veľkú štýlovú a chronologickú výpovednú hodnotu. Okrem toho sa zdá, že v odľahlých gemerských dedinách dlho prežívali hlboko vžité a z generácie na generáciu miestnych stavebníkov tradované rezíduá románskeho staviteľstva (napr. polkruhové záklenky okien a triumfálnych oblúkov, valené klenutia presbytérií), popri ktorých sa sporadicky uplatnili slohové novinky gotickej architektúry (okenné kružby, nové tvary portálov). Opäť však s minimálnymi obmenami zavedenej formy (napr. klinové profily klenieb). Istú rudimentárnosť dokladajú aj relatívne početné kamenné krstiteľnice, ktoré sa dodnes zachovali ako jediné pozostatky prvotného interiérového vybavenia kostolov (Kraskovo, Kyjatice, Ochtiná, Rimavské Brezovo, Rimavská Baňa a i.).
Táto skutočnosť, spolu s nedostatkom písomných prameňov, sťažuje datovanie väčšiny sakrálnych stavieb, a tým aj celkové posúdenie vývoja stredovekej architektúry na Gemeri. V odbornej literatúre sa vyprofilovali dve hraničné stanoviská k tomuto problému. V prvom prípade (napr. SPS, SNMS) sú jednoloďové kostoly s pravouhlým presbytériom na základe stavebného typu (nepresne označovaného ako typ kolonizačného kostola) a slohovo najstarších znakov datované do 13. storočia, čo vytvára obraz intenzívnej stavebnej činnosti najmä v jeho druhej polovici. V druhom prípade (Togner 1986, 1989) je vznik väčšiny stavieb posunutý až do obdobia okolo polovice 14. stor. Hlavným dôvodom tohto neskorého datovania je predpoklad, že stredoveké kostoly nemohli dlhšiu dobu existovať bez ucelenej interiérovej úpravy ich obvodových murív, teda bez omietnutia a maliarskej výzdoby. A keďže nástenné maľby vo väčšine objektov pochádzajú až z druhej polovice 14. storočia, mali by byť aj samotné kostoly datované do obdobia krátko pred ich vznikom. Akceptovanie tohto kritéria ako rozhodujúceho pri datovaní gemerských kostolov by ale malo za následok, že pre 13. storočie by nám takmer úplne chýbali doklady stavebnej činnosti, čo však nezodpovedá i keď len sporadickým písomným prameňom. Vieme napríklad, že v 30. rokoch 14. storočia stálo na území Gemera a Malohontu takmer sedemdesiat farských a filiálnych kostolov odvádzajúcich cirkevných daň (Trochta). V tomto zozname, ktorý navyše nezahŕňa všetky sakrálne stavby, sa bezpochyby odráža dlhodobá stavebná aktivita regiónu. Datovanie mnohých kostolov tak zostáva otvorené (pozri najmä Kraskovo, Kyjatice), rovnako ako dôležité otázky týkajúce sa vzťahu architektúry a nástenných malieb, podoby a fungovania sakrálnych interiérov v stredoveku.
Na Gemeri je málo známa úloha miestnych stavebných centier, či už to boli kláštorné alebo neskôr významnejšie mestské kostoly. Okrem spomenutých kláštorov v Lipovníku a Rimavských Janovciach existoval už pred rokom 1293 kláštor (zrejme benediktínsky) v Chanave a v roku 1371 bol založený kláštor pavlínov v Gombaseku. Kláštorné fundácie mali existovať tiež v Mníšanoch a Jelšave. Vo všetkých prípadoch ide o zaniknuté rehoľné domy. Existencia ďalších kláštorov tradovaná v novších prameňoch a literatúre (napr. františkáni v blízkosti Kamenian či Rákoša, nazaréni v Rybníku) nie je zatiaľ spoľahlivo overená. Aj viaceré farské kostoly vo významnejších obciach (napr. v Rimavskej Sobote, Jelšave) zanikli v dôsledku neskorších prestavieb. Spomedzi mestských kostolov patrí osobitné miesto trom stavbám – farským kostolom v Plešivci, Štítniku a Rožňave. Stavebnú aktivitu v Plešivci aj v Štítniku iniciovali v rovnakom čase, v 30. rokoch 14. storočia, dve vetvy Bebekovcov, ktoré, poháňané snáď aj vzájomnou rivalitou, začali vo svojich rodových sídlach s prestavbou starších sakrálnych objektov. V oboch prípadoch išlo o rozdielne architektonické koncepcie (v Plešivci zrejme dvojloďová dispozícia, v Štítniku pozoruhodne krátke, no monumentálne vyznievajúce trojlodie s veľkoryso plánovanou východnou časťou). Ucelene sa zachovala iba realizácia v Štítniku. Stavebné aktivity v oboch prípadoch pokračovali až do druhej polovice 15. storočia. V tom čase bola aktuálna i dlhodobá, etapovitá výstavba kostola v Rožňave, zavŕšená začiatkom 16. storočia. Všetky tri stavby, i keď každá osobitým spôsobom, dokladajú zvýšené nároky na architektúru či už v rovine dispozičného rozvrhu alebo, a to najmä, v rovine architektonického detailu. Torzo tzv. Bebekovskej kaplnky v Plešivci, klenbové obrazce v Štítniku, Rožňave a ďalšie kameňosochárske vybavenie rožňavského kostola (pastofórium, južný portál, Bakóczova kaplnka) radia tieto stavby do dobovo aktuálnych, nadregionálnych súvislostí. Ich prípadný vplyv na gemerskú regionálnu architektúru je zatiaľ dostatočne nepreskúmaný. Zostáva otázne, či neskorogotický tvaroslovný repertoár (ako napr. klenba bočnej kaplnky v Ochtinej, presbytérium v Revúcej) prenikal do architektúry menších obcí v inšpirácii na tieto stavby, alebo inou cestou.
 [BP]
Upozornenie!
Všetky texty v Arslexicone podliehajú autorským právam.
Odporúčaný spôsob citovania: Labudová, Zuzana: Kaplnka sv. Rozálie, Cintorín Rozália, Košice. In: Arslexicon - výtvarné umenie na Slovensku. Eds.: Balážová, Barbara - Pomfyová, Bibiana, URL: http://www.arslexicon.sk/?registre&objekt=kaplnka-sv-rozalie (dátum návštevy stránky)

 


Rozšírené vyhľadávanie

Súvisiace témy